Ešte keď ma mala mamka v brušku mi veľmi lekári nedávali priaznivé diagnózy - chyba na srdci a chýbajúca časť v mozgu (corpus callosum). Moji rodičia sú hrdinovia ako Black Widow a Thor (ocko zbožňuje Marvelovky :D) a nezľakli sa toho. Chceli ma mať, už nech budem akýkoľvek. Narodil som sa však o čosi skôr ako som mal a aby toho nebolo málo, okrem nie celkom vyvinutých pľúc, som dostal aj nejakú hnusnú baktériu pri pôrode a bojoval som o svoj život celé 3 týždne. Ale nechcel som ísť hneď preč, veď mamka s ockom ma ešte ani nedržali na rukách, keďže ma hneď dali do inkubátora. Ale zabojoval som a tak po mesiaci ma pustili z nemocnice domov.

Všetko bolo celkom fajn. Spoznal som ďalších členov našej rodiny - moje babky a dedov, tety, ujov, bratrancov a sesternice. Bolo to super. Každý sa so mnou hral, všetci mi stále priniesli nejaké hračky alebo oblečenie.....AŽ....až pokým som nemal polrok.

Zrazu so mnou začalo škĺbať, rozťahovalo mi ruky a ja som nemohol s tým nič robiť aj keď som ako veľmi chcel. A začal môj nemocničný maratón: Vranov - Košice - Vranov a skončil som až v Bratislave. Veľa vyšetrení každý deň, stále iní lekári, stále dookola a dookola. A dookola aj každodenné epileptické záchvaty, ktoré neboli už len o škĺbaní, ale pri ktorých mi stiahlo hrdlo a nemohol som dýchať. Najprv jeden, tri, sedem...skončil som na devätnástich na deň, keď už som sa chcel takmer vzdať a ocko musel rýchlosťou blesku preletieť z východu na západ autom, aby so mnou mohol aspoň na chvíľku byť. Lekári, bezmocní, skúšali na mne rôzne kombinácie liekov. 6 antiepileptík som vystriedal až pokým mi ten siedmy liek ako tak zabral. Po 42. dňoch tvrdého boja ma konečne poslali domov s jasnou diagnózou: CDG porucha N-glykozylácie I. Neviem to presne vysvetliť, ale je to nejaká hnusná metabolická porucha, ktorá zasiahla môj mozog.

Avšak keďže aj doma som mal denno-denne záchvaty, nemohol som nijako extra naviac rehabilitovať, pretože hocičo mi ich mohlo spustiť. Chodil k nám aj psík, ktorého som si veľmi obľúbil, a ktorý mi po 3 mesiacoch vyčaril úsmev na perách. Ocko s mamkou mi kúpili aj bazén len pre mňa, lebo vodu mám veľmi rád a vo vode môžem veľmi dobre pocvičiť.

Pamätáte si ako som na začiatku spomenul, že mamka s ockom o mne hovoria, že som bojovník? Predstavte si, už dlho som nemal záchvat a moja pani neurologička mi povedala, že môj mozog sa už sám bráni voči tej hnusnej epilepsii. Je to skvelé však? A čo je ešte lepšie, je to, že môžem pomaly začať s rôznymi cvikmi a rehabilitáciami.

Už som absolvoval rehabilitačný pobyt v Piešťanoch a bolo to super. Avšak ak chcem absolvovať aj ďalšie takéto pobyty, stojí to dosť veľa. A preto potrebujem aj Vašu pomoc. Za každé euro, ktoré sa mi rozhodnete podarovať, budem veľmi vďačný a sľubujem, že sa budem veľmi snažiť a bojovať ako Hulk :D

Také by som potreboval nový kočík, lebo som vyrástol a potrebujem pevnú oporu pre chrbát. Ocko už ten špeciálny zdravotný kočík objednal, no chýba nám doplatok takmer 1 000 eur. Aj tato čistka by pro nás byľa veľkou pomocou.

Váš Paľko

Dobrým skutkom pre Paľka Štovku je finančný dar 4 000 eur na doplatok rehabilitačného kočíka Stingray a rehabilitačný pobyt v Hendi centru.

Pavol Štovka
Vranov nad Topľou
Tel: 0907768457

Fotogaléria